8.1 Moc temnôt
         Zlo vo svete začalo vzburou v nebi; keď časť anjelov zhrešila žiadosťou: “byť ako Boh”. Najvyšší z padlých anjelov Lucifer (= nositeľ svetla) omámený vlastnou múdrosťou a silou, povedal: “Vystúpim do neba, nad hviezdy nebeské vyvýšim svoj trón – budem ako najvyšší!” (Iz 14).
          V nebi povstal boj. Archanjel Michal (hebr: Mi-ka-el = Kto ako Boh) s vernými duchmi premohol odbojníkov a zvrhol ich z nebies. Vtedy bol zvrhnutý na zem veľký drak, starý had, ktorý sa volá satan a diabol, zvodca celého sveta a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním. (Zjv 12.7). Aj Ježiš videl satana padať s neba ako blesk! (Lk 10)
          Satan je duch, ktorý vo svojej pýche vypovedal: službu Bohu a vyvolil si za večitý podiel závisť a nenávisť k Bohu a jeho stvoreniu. Už v Druhohorách, manipuláciou v genetickom kóde, skrížil vtáka s jašterom, čím vzniklo veľmi dravé zviera. Pozostatky z ich génovej výbavy – v ďalšom vývoji – sa preniesli na cicavcov, a teda i na človeka. (Kriminalisti tvrdia, že ak v DNK kriminálnika sa nachádzajú stopy génovej výbavy vtáko-jaštera, je takmer isté jeho ďalšie páchanie trestnej činnosti).

Satanizmus: Ľudia uctievajú satana ako boha, pretože chcú: moc, bohatstvo, slávu, rozkoše.
          Anton La Vey (nar. 1930), ktorý zavádzal v šesťdesiatych rokoch kult satana v USA, v roku 1968 vydal takzvanú “Satanskú bibliu”, ktorá obsahuje pravidlá, ako sa majú správať satanisti. Okrem predpisov, ktoré možno nazvať ANTIDESATOROM, obracia pozornosť na tri podstatné metódy:

Okultizmus a hudba ...
          V roku 1969, tri roky po založení Prvej satanovej cirkvi v San Francisku, keď bola verejne vyhlásená -éra vzývania satana- vystupuje okultizmus a kult satana do popredia aj na rockovej scéne. Začala s tým anglická formácia Black Sabbath (čierny sabat). Svojou pódiovou show, pri ktorej je rocková hudba dokresľovaná čiernou omšou, zariekaním diabla s čarodejníckym obradom, sa stala prototypom a stelesnením okultného rocku.

Metódy uvedenia človeka do stavu satanistického tranzu:
· ustavičné opakovanie toho istého rytmu v hudbe,
· narkotiká ,
· sexuálna mágia

8.2 Duch tohto sveta
          Kto počúva Slovo o Kráľovstve, ale ho nechápe, vždy príde Zlý (duch) a uchytí, čo mu bolo zasiate do ducha. “Prečo nechápete moju reč? Pretože nemôžete počúvať moje slová. Ste z otca diabla a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol vrahom ľudí od počiatku.” (Jn 8,44).
          Ľudia, odvrátení od Boha, ktorí “odišli od tváre Pánovej”, žijú podľa ducha tohto sveta (Ef 2,2) a vládne im knieža tohto sveta, lebo svet je pod mocou zlého.

8.3 Oslobodenie z moci zlého
          Ježiš: “Zavolal k sebe dvanástich učeníkov a dal im moc vyháňať nečistých duchov...”
Ježiš aj nám dal moc nad zlými duchmi! (Lk 10). Môžem ju použiť tým, že sa krátko pomodlím:
“Bože, pomôž mi. Pane, príď mi na pomoc!” A rozkážem duchu, ktorý ma oblieha, napr.:

8.4 Hriech a jeho moc

Znesvätenie človeka (Rim 1, 18-32)
          Boha – jeho božskosť a večnú moc – možno vybadať zo stvorených vecí, a preto sa nikto nemôže vyhovárať Poznali Boha, ale nepokladali si za povinnosť uznať Boha a ani ho neoslavovali, ani mu nevzdávali vďaky, ale vo svojom mudrovaní sa celkom pomiatli a ich nerozumná myseľ sa zatemnila a zvrhli sa v myšlienkach a páchajú, čo sa nepatrí: · nenávidia Boha, rúhajú sa mu, neveria mu, · vymýšľajú a propagujú zlo, diabolskú zábavu, modloslužobníctvo, · sú pyšní, nadutí, chvastaví, · sú oddaní hnevu, nenávisti, nepriateľstvu, zvadám, vraždám, · zamorili zem nemravnosťou – smilstvá, cudzoložstvá, rôzni nehanebníci..., · rozmohli sa krádeže (zlodeji), prepady (zbojníci), podvody, · v spoločnosti panuje ohováranie, osočovanie, úklady..., · rozmohlo sa rozkošníctvo (chlipnosť, obžerstvo, opilstvo), · vládne lakomstvo, závisť, chamtivosť, sebectvo.

Človeka znesväcuje (poškvrňuje) to, čo vychádza z jeho vnútra (Mk 7, 21-23)
          Lebo znútra, totiž z – vnútorného “JA” – vychádzajú zlé myšlienky, hriešne túžby, slová, skutky.

          Duch kajúcnosti sa ťažko nadobúda. Vyžaduje mnoho modlitieb, i rozjímania Písma, ako aj dlhodobé úsilie, aby zmena zmýšľania tak prenikla vnútrom človeka, že ochotne berie na seba všetko, čo život prináša a s radosťou koná skutky pokánia, ktoré odporúča Posolstvo.
          Kajať sa znamená pripustiť, že sme niečo nesprávne urobili. Táto sebakritika zahŕňa: človek si je vedomý svojho činu, priznáva sa k nemu a usiluje sa dištancovať, oslobodiť od tohto činu.
          Takéto nahliadnutie do seba samého a súčasný obrat v zmýšľaní, opísal Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi. Hovorí o ňom, ako sa odlúčil od otca a ako premárnil majetok v cudzom svete. Nakoniec – keď bol na mizine – vstúpil do seba a povedal si: “Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi.”

Uzmierenie osobnej viny

8.6 Vnútorné uzdravenie ducha

Utrpenie je výsledok duševného odporu voči danej skutočnosti. Je to čisto duševný stav. Trpím len vo svojom vedomí. Aj vtedy, keď pociťujem telesnú bolesť, nebudem trpieť, ak ju prijímam bez odporu a nebojujem proti nej. Trpím vtedy, keď si myslím, že to čo podstupujem, nie je v poriadku, že by to tak nemalo byť, že je to nespravodlivé. Keď si pripúšťam takéto myšlienky, stávam sa úbohým a trpím! Moja mienka o situácii určuje môj postoj a podľa toho sa potom cítim! Keď zmením svoj názor (spôsob, akým interpretujem udalosť a jej význam) a ak zaujmem pozitívny postoj, budem sa cítiť celkom inak. Ťažkosti prichádzajú preto, lebo dorastám do nových sfér bytia!

8.7 Smrť...
Je ustanovené, že ľudia raz zomrú, a potom príde súd!” (Žid 9, 27)
Smrť je: · odlúčenie ducha od tela; · odlúčenie od vecí – hodnôt sveta; · prechod do večnosti (rozluka s časom).

Svedectvo osôb, ktoré prekonali klinickú smrť a vrátili sa k životu, v zmyslovom tele.
a) O s o b n é   p o c i t y , ako ich opísal Dr. Ervin Mikula, redaktor nemeckých novín FAZ.
          Bolo mi zle. Išlo mi hruď roztrhnúť. Prijali ma na intenzívku. Ráno ma premiestnili z intenzívky na oddelenie. Zrazu ma zalial pot. Noviny mi vypadli z rúk. Začal som vycengávať. Vo dverách sa zjavil prvý asistent. Pozrel na mňa. “ Ten človek má infarkt” povedal pokojne a nahlas a ja som stratil vedomie.
          Vznášal som sa nad posteľou. Nič som nepočul. Bolo mi dobre. Nijaké bolesti. Pozrel som sa dolu, na posteli ležal ktosi. Mal som dojem, že ho poznám. Osem postáv v bielych plášťoch stálo okolo lôžka. Hore som mal pocit voľnosti, aj keď som cítil že som v tuneli. V diaľke pokojný svetelný bod, ktorý sa začal približovať. Ťahalo ma to k nemu, ako k čomusi nežne objímajúceho. Stúpal som dohora. Bol som na vrchole. Pohľad mi automaticky padol na ležiace spotené telo. Striaslo ma, taký hnus.
          Mierne, ale silné SVETLO ma ťahalo. Uvedomil som si: máš 49 rokov. Ešte by si mohol všeličo urobiť, postvárať, popáchať. “Nie!” vykríkol som, ale nik ma nepočul. Prudko som dopadol na posteľ. Zabolelo to. Pot sa stratil. Otvoril som oči. Videl som jasne. Prvý asistent sa opýtal: “Vnímate?” “Áno. Ďakujem vám:”
b) V i d e n i e   k r á s n ý c h   v e c í.
          Istý muž rozpráva: “Videl som, že som sa ocitol v rozkošnej krajine, medzi lúkami, potokmi, stromami a horami. Ale, keď som si to lepšie pozrel, neboli to stromy, ako ich poznáme na zemi. Najpodivuhodnejšie mi na celej veci pripadlo to, že tam boli ľudia. ale nie v podobe a telesnosti, ako sme na to zvyklí, ale proste tam boli, existovali.
c) V i d e n i e   n e š ť a s t n ý c h   b y t o s t í.
          Bytosti neschopné vzdať sa zväzkov s hmotným svetom, s obmedzeným vedomím, sa nachádzajú v nešťastnom stave (akoby to bol oddiel trestancov v kalnom prostredí, blúdiaci stále dokola). V tomto stave sa zdržujú, kým neprekonajú nejakú obtiaž.

Tajomný svet zablúdených duchov
          Základné pojmy: · Duch – nesmrteľná podstata osoby. · Svet duchov – sféra života, obývaná duchmi, ktorí úspešne odišli z fyzického sveta. · Diskarnát – duch, uväznený vo fyzickom tele. · Privtelenie – vstup diskarnátu do fyzického tela ľudskej bytosti. · Démon – bytosť zlej povahy z inej dimenzie.
          Podľa výpovedí ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, sa zdá, že smrť je plynulým prechodom do iného sveta, do sféry duchov, bez straty vedomia. Svedkovia tvrdia, že zažili okamžitý pocit úľavy od bolestí a obáv, ktoré prežívali tesne predtým, ako opustili svoje telesné schránky. Takmer všetci popisovali pocit vznášania sa nahor, videli pod sebou svoje telo a všetko, čo sa okolo nich dialo. S nádherným pocitom slobody stúpali do výšok a boli vťahovaní do jasného bieleho Svetla.
          Duchovia – diskarnáti zostávajú pripútaní k zemi a často sa privteľujú k živým ľuďom, ktorí o ich prítomnosti nemajú ani potuchy. Títo duchovia potom naďalej existujú vo fyzickej rovine tak, že žijú v “dome” svojich hostiteľov.
          Ak by bol okamih smrti spojený s pocitom slobody a svetla, prečo sa mnohí jedinci týmto zážitkom bránia, a nedokončia svoj prechod do sféry duchov, zostávajú vo fyzickej rovine a pokúšajú sa privteliť k vhodným živým ľuďom? Podľa klinických skúseností Dr. Edith Fioreovej im v tom bráni, napríklad, silná pripútanosť k živým osobám alebo miestam, závislosť od drog a alkoholu, či vedomie, že vo fyzickom svete zanechali niektoré neuzavreté záležitosti. Ale dôvodom môže byť aj túžba po pomste. Duchovia, ktorí zostali pripútaní k zemi, nemôžu nájsť pokoj, kým sú privtelení k iným ľuďom. Sú to doslova tie stratené, zablúdené duše, o ktorých sa hovorí v rozprávkach. Ich vplyv na život nič netušiacich hostiteľov je však bez výnimky negatívny a niekedy doslova osudný.
          Prečo zostávajú duchovia mŕtvych v domoch alebo na určitých miestach? Niektorí zostávajú, lebo dom bol po dlhé roky aj ich domovom. Túlajú sa po ňom a majú sklony robiť to, na čo boli zvyknutí za života. Mnohí sa do domu “pritúlajú” ako bezdomovci, ktorí našli voľný pribytok. Duchovia – nomádi sa takto potulujú z miesta na miesto a niekedy sa na určitom mieste usadia. Ak je duch v dome, domáce zvieratá (pes, mačka) zvyčajne odmietajú vojsť do miestnosti alebo sa plazia do kútov a skúmavo ich oňuchávajú.
          Môže sa stať, že ducha naozaj uvidíte, buď ako nejasný tieň, alebo celkom zreteľnú bytosť. Duchovia sa vás môžu aj dotykať, čo môžete pocítiť ako ľahký pohyb pavučiny po tvári či pocit chladného dotyku.
          Zreteľným dôkazom prítomnosti ducha v dome, sú rôzne nezvyčajné zvuky, pre ktoré nie je naporúdzi reálne vysvetlenie. Môže to byť najmä klopanie a ťukanie na steny a predmety, šepot, zvuky podobné kvíleniu či stonaniu. Niekedy duchovia potrebujú pomoc, a preto chcú, aby ste vedeli, že sú vo vašej blízkosti a prosia o pomoc.

Smrť ako prechod do života
Pri prechode zo smrti do života sa objavuje: SVETLO a prehľad života. V prítomnosti SVETLA -- jasnej, milujúcej Bytosti – duch vidí všetky udalosti od narodenia až po smrť, ako farebnú panorámu svojho života. Človek vidí nielen všetky svoje skutky, ale aj ich účinky na ľudí. Napr. pri nejakom neláskavom skutku sa zároveň ocitne vo vedomí tej osoby a cíti jej zármutok. Po premietnutí  “ p r e h ľ a d u   ž i v o t a “ sa Svetelná bytosť zaujíma: · či som spokojný so svojim životom, · čo chcem ukázať zo svojho života.

Smrť ako posledný čin

Človek svojim rozhodnutím, buď uzná Boha, alebo ním opovrhne, vynesie sám nad sebou súd a Boh tento rozsudok rešpektuje! Ale: “ Spred BOŽEJ TVÁRE utekajú tí, čo ho nenávidia!”

Stav očisťovania
          I keď človek v živote zaujal kladný postoj k Bohu a pokúšal sa žiť z viery, toto jeho rozhodnutie neprerobilo ho skrz naskrz . Aj keď sa nedopustí vraždy ani krádeže, predsa je v ňom pýcha, hnev, chlipnosť, závisť či chamtivosť. Je náchylný pomôcť si klamstvom, alebo použiť neláskavé či urážlivé slovo.
          Takéto sklony pretrvávajú v ňom aj po smrti, lebo človeka nasledujú jeho skutky. A v prehľade života si ich smutne uvedomuje. Spoznáva svoje slabosti, nedokonalosti a bolestne pociťuje, že ich musí odstrániť, lebo si uvedomuje, že pre – spoločenstvo s Bohom – nie je ešte disponovaný. Pri očisťovaní prechádza duch človeka niekoľkými oblasťami a tie sú: temnota, utrpenie, ľútosť, poznanie svetla, túžba, raj a večný život.

  I. Temnota ( = oddelenie od Boha ). I keď človek až do chvíle smrti nemal záujem o Boha, ale pri “prehliadke života “ sa objaví iskierka poznania Boha, môže sa zachrániť, lebo je napísané: “Každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude zachránený”. Ak človek uzná Boha a klania sa mu, zachránil sa. Ale nasleduje očisťujúci trest: PREPADNE SA DO TEMNOTY. V temnote ostáva duch človeka dovtedy, kým nepretrhne zväzky s hmotným svetom a neočistí sa od skutkov, ktoré vylučujú z Kráľovstva Božieho.

  II. Utrpenie. Po očistení od skutkov, ktoré “vylučovali” z Kráľovstva Božieho, nastáva očisťovanie od skutkov, ktoré zatemňujú SVETLO. Ako sú napr. ohováranie, neodpykané tresty, život bez obsahu.

 III. Ľútosť. Ľútosť znamená: pripustiť, že sme niečo nesprávne urobili. Táto sebakritika zahŕňa:
a) človek si je vedomý svojho činu a priznáva sa k nemu,
b) pokúša sa dištancovať a oslobodiť od toho činu.
Takéto nahliadnutie do seba samého a súčasný obrat v zmýšľaní, opísal Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi ...

 IV. Poznanie svetla. Po ľútosti sa prichádza k poznaniu Svetla. Izaiáš (42,16) hovorí: “Tých, čo sú vo tme, povediem cestou, ktorú nepoznajú ... tmu pred nimi premením na SVETLO.

  V. Túžba. “Moja duša túži po tebe za noci, môj duch ťa hľadá v mojom srdci”. (Iz 26).

 VI. Raj. “Blažení, ktorí si oprali rúcha, aby tak mali prístup k stromu života”. (Zjv 22,14).

VII. Večný život. “A v tom je večný život, aby poznali Teba jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.” (Jn 17,3).

Poznámka k nasledujúcim slovám: Ak sa niekde Dom smútku volá Dom nádeje – potom treba aj Smútočné oznámenie nazvať: RADOSTNÉ OZNÁMENIE …