Veľkosť človeka je v tom, že je obraz Boha ŕ má ducha, ktorým môže poznávať a milovať Boha.
Rozum „božieho človeka“ bol jasný, prenikavý: „Človek pomenoval všetky živočíchy a vtáctvo...(Gn 2, 20).
          „Dávať meno“ v biblickom zmysle znamená poznať, zmocniť sa poznaním. Človek svojim poznaním ľahko prenikal k podstate vecí. Bol skutočný inteligent ( intus legere = prenikať k jadru vecí ).
          Rozum – podivuhodná schopnosť poznávať, myslieť. Človek poznával : veci, súvislosti v prírode, Boha. Ale táto obdivuhodná schopnosť poznávať je relatívna, obmedzená a práve z tejto obmedzenosti vyplýva možnosť chybného záveru. Vôľa – „božieho človeka“ bola silná podporovaná rozumom túžila po vôli Božej. V uskutočňovaní Božej vôle prežíval človek pravú radosť. Človek „chcel“ Boha! City (srdce) – prežívanie vzťahu človeka k tomu čo poznáva a robí (k veciam, ľuďom a ich činnosti, k sebe). Tu nejde o jednotlivé city (ktoré sú duševno- telesné), ale o zdroj týchto citov, o to najhlbšie v človekovi, čo Biblia nazýva srdcom. „Srdce“ dávalo všetkému vrúcnosť a umožňovalo človekovi, že všetko konal „rád“.
Medzi týmito mohutnosťami bol súlad, harmónia. Tento súlad prenikal i do telesnej oblasti. V tele táto harmónia vytvárala súlad biologický i fyziologický z čoho vyplývalo, že človek bol zdravý, mal pocit sviežosti a radostnej sily. Čím bol vlastne tento podivuhodný rád vytvorený? Niekde musí byť zdroj, ktorý dáva:
      Ř rozumu svetlo,
      Ř vôli silu,
      Ř citu kázeň – a vytvára celkovú harmóniu.
Tento zdroj je ENERGIA (svetlo) v najvnútornejšom bytí človeka. Táto ENERGIA preniká do všetkých schopností človeka a vytvára medzi nimi súlad. Ináč povedané: V najvnútornejšom našom bytí je božské JA, ale aj vzácna – a zároveň nebezpečná sila – sloboda!

Človek svojim rozumom poznáva, že „je“ vôľou túži po tomto dobre bytia a srdcom všetko prežíva.
         Celé bytie človeka – duch, duša i telo – sa má zapojiť do radostného a vďačného zvolania: ÁNO ! ( lebo najväčšia sila človeka je v dvoch najkrajnejších slovách: „áno“ a „nie“). Celobytostným „áno“ mal človek pritakať stavu vecí, prijať ich a ďakovať za ne. A vo vedomí, že je to dar, zvolať : „Ja som“! Toto ľudské „som“ mohlo byť nekonečne malou ozvenou, toho nekonečne veľkého, čo povedal Pán: „SOM , KTORÝ SOM!“
         Človek týmto „ja som“ mal prejaviť vďačnosť za to, že je, ako je a s bezmedznou dôverou odovzdať sa TOMU, skrze ktorého je. Potom by bolo všetko bytie – človek a celý vesmír – v takom ráde, v akom malo byť.

2.1 Človek v pozemskom raji

Túžba človeka po poznaní „všetkého“ teda dobra i zla.
         Pokušiteľ s predstieraným pochopením a zdanlivým súcitom (že sa človekovi ubližuje) sa pýta: „Naozaj povedal Boh: „Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?“ (Gn 3,1 ).
         Človek mohol jesť zo všetkých stromov s výnimkou jedného. Nepriateľ k božiemu slovu pripojuje otáznik. Otáznik znamená spochybnenie toho, čo Boh povedal. ale z pochybnosti vedie priama cesta k nedôvere a práve tú chce Nepriateľ v človekovi vyvolať. Lebo nedôvera znamená : „prerušenie kontaktu medzi Bohom a človekom“. Otáznik je položený tak rafinovane, že si ho človek ani neuvedomí. Nepriateľ ešte netvrdí, že božie slovo je lož. Prevedie len malý posun: „ Naozaj povedal Boh...
         Eva nevedomky Nepriateľa poučí, že zákaz sa vzťahuje len na jeden strom. Tým však, že s Nepriateľom diskutuje, prejavuje mu určitú dôveru a tým nedôveru Bohu. Teraz však Nepriateľ náhle zaútočí: „Vôbec nie! Nezomriete!“ Toto je už otvorený útok na božiu pravdivosť. Boh je označený za klamára. V tej chvíli sa človek zarazí, zaváha a začne premýšľať . . . Nepriateľ však bleskurýchle dodá:

Diabol človekovi sľubuje:
      Ř „Budete“ – iným spôsobom, vaše závislé bytie sa zmení na bytie nezávislé. Budete samostatní. Človek chce byť takým spôsobom, ako je Boh.
      Ř „Poznáte“ – budete poznávať tak, ako Boh. Budete poznávať „všetko“ (dobro i zlo).
         Človek ponuku prijal. A čo sa stalo? Človek svojou túžbou „byť ako Boh“ úplne rozvrátil vnútorný súlad svojich mohutností. Ľudské „ja“ sa začalo kochať samo v sebe a ustanovilo seba miesto božieho „JA“. Človek sa odvrátil od Boha, nedôveruje mu. Komu nedôverujem, tomu neverím, toho nebudem poslúchať. Keď neposlúcham Boha, budem veriť, dôverovať len sebe.
         Deštrukcia v ľudskom duchu sa musela prejaviť i v duševno-telesnej stránke človeka, čo Biblia opisuje takto: A žena videla, že ovocie stromu poznania je na pohľad utešené, na jedenie chutné a na poznanie vábivé, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí (ozvala sa „telesná žiadostivosť“).

Hriech a trest
         Nedôvera, neposlušnosť, pýcha, sebectvo a sebaláska je jedna tajúplná skutočnosť v človekovi a toto ľudské hlbinné zlo, Biblia nazýva „hriechom“. Človek teda nedbal na dôrazné varovanie.

      Ř zlorečenie hadovi: „Buď prekliaty ...“
      Ř žene povedal: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia ...“
      Ř Adamovi povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: „Nesmieš z neho jesť!“, nech je prekliata zem pre teba... v pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“
Potom Pán, Boh povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky!“ A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňovy meč, aby strážili cestu k stromu života . (Gn 3, 22-24)
         Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina a povedala: „Získala som človeka od Pána .“ A opäť porodila – jeho brata, Ábela. Ábel bol pastier oviec, Kain roľník.
         Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhlliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár.
         Obeta Kainova sa Bohu nepáčila, lebo bez viery obetoval z úrody zeme, ktorá bola prekliata. Ábel priniesol krvavú obetu (baránka) zmierenia vo viere v božie prisľúbenie a prijíma skutočnosť, že „bez vyliatia krvi neexistuje odpustenie hriechov“ To, že Ábelova obeta bola Bohom prijatá – ako vhodná – a Kainova nie, roznieti v Kainovom srdci nenávisť a zabije brata.
A tak Adam a Eva nesú následky svojho hriechu: prvý syn sa stáva vrahom a na druhom videli, čo znamená: „smrťou zomrieš“. Adam a Eva potom mali ďalších synov a dcéry. Rýchlo sa množiace obyvateľstvo zeme sa rozhoduje pre cestu:
      Ř Setovu, ktorý... „začal vzývať meno Pánovo“ (Gn 4, 26).
      Ř Kainovu, ktorý „odišiel od tváre Pánovej“ (Gn 4,16) a potomci Kainovi zem naplnili neprávosťou“(Gn 6,1).

         Vtedajší obyvatelia zeme podľahli agresívnejšiemu vplyvu Kainovej cesty (Gn 6, 1-8)
Potomok Adamov – Noe – bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. Tu povedal Boh Noemovi: „Predo mnou nastál koniec všetkému, čo má telo... Urob si koráb...Po dokončení práce vstúpil Noe do korábu ....a to so svojou ženou, s troma synmi a ich manželkami i so zvieratami, ktoré boli potrebné k zachovaniu rodu a k obeti. Potom vody potopy zničili všetok život na zemi, len osem ľudí – Noe a jeho rodina – sa zachránili v korábe.

Toto obdobie histórie človeka skončilo ŕ potopou!

Božia zmluva s ľudstvom po potope sveta.

Potom požehnal Pán Noema a jeho synov, hovoriac im: „ Ploďte a množte sa a naplňte zem!