1. B I B L I A  a  V E D A

Na počiatku bolo Slovo t. j. myšlienka, či úmysel. Boh chcel vytvoriť svet. S akým cieľom? Vyjadrené jazykom náboženstva – s takým, aby sa v tomto svete objavila bytosť obdarená rozumom a slobodnou vôľou, ktorá by sa dobrovoľne rozhodla svojmu Tvorcovi slúžiť a ho oslavovať!

         Ak sa pritom rozhodol pre „evolučný variant“, bolo nutné cieľavedome stanoviť primerané začiatočné podmienky. Súčasná veda dospela k prekvapujúcemu poznatku. Na to, aby na konci dlhodobej evolúcie bol tu prítomný inteligentný pozorovateľ, bolo postačujúce:
      Ř stanoviť niekoľko univerzálne platných princípov,
      Ř vložiť do bezštruktúrnej pralátky určitú silovú interakciu, a
      Ř neobyčajne presne stanoviť hodnotu troch základných konštánt:
          u rýchlosti svetla,
          u gravitačnej konštanty a
          u Planckovej konštanty.

  A svet sa už sám mohol začať vyvíjať do dnešnej podoby – samozrejme za predpokladu, aby v hmote nikdy nevyhasla silová interakcia. Keby sa tak stalo, čo len na kratučký okamih, celá veľkolepá štruktúra vesmíru by sa zrútila. Toto dosvedčuje aj Biblia, lebo v Zjav. 20, 11 je napísané:
Potom som videl veľký biely trón a pred Tvárou Toho, ktorý na ňom sedel, zmizli zem i nebesá a nebolo pre ne viac miesta!

1.1 Pôvod vesmíru:

Biblia – Na počiatku stvoril Boh nebo a zem (= vesmír). Povedal: „Buď svetlo a bolo svetlo!“
Veda – Pred dvadsať miliardami rokov sa vesmír zrodil: z gigantického výbuchu!

         Vesmír bol ihneď po svojom zrode „vyvážený“, lebo celá realita vesmíru spočíva na troch konštantách:
          u rýchlosti svetla c = 299 793 000 m s-1
          u gravitačnej konštanty g = 9,80 m s-2
          u Planckovej konštanty h = 6,6 . 10-34 J.s ( = najmenšie množstvo energie v našom hmotnom svete).
         Ak uprostred prázdna predpokladáme existenciu reziduálnej energie, tá sa počas „zmien stavu“ môže premeniť na hmotu. Energia (E) a hmotnosť (m) súvisia navzájom podľa vzťahu: E = m . c2
kde  E je energia (žiarenia, poľa, telesa ...),
        m je hmotnosť, ktorá zodpovedá energii E,
        c je rýchlosť svetla vo vákuu ( = 3.108 m. s-1 ).
Z rovnice vyplýva, že každý kilogram hmoty, „obsahuje“ energiu 9 . 1016 joulov. Prepočítané na bežné technické jednotky energie, je to na každý gram 25 miliónov kWh, čo predstavuje jednomesačnú produkciu väčšej elektrárne. Teda, ak sa do prázdna vloží 25 miliónov kWh energie, môže vzniknúť 1 gram hmoty! A naša zemeguľa má hmotnosť m = 5,977 . 1027 gramov! Čiže 5,97724 kg.

Začiatok našej histórie
          Astrofyzici pokladajú za počiatočný bod prvé miliardtiny sekundy po stvorení. Sme teda v čase 10-43 sekundy po prvotnom výbuchu. V tom fantasticky maličkom veku bol celý vesmír, so všetkým, čo bude obsahovať neskôr, galaxiami, hviezdami, planétami, so Zemou, jej stromami, kvetmi i ľuďmi, obsiahnutý v nepredstaviteľne maličkej guli: 10-33 centimetra, čiže miliardy miliárd miliárd menšej ako jadro atómu, ktorého priemer je 10-13 centimetra.
         Hustota a teplota pôvodného vesmíru obsahuje veľkosti, ktoré ľudský duch nemôže pochopiť: úžasná teplota 1032 stupňov znamená, že za jednotkou nasleduje 32 núl. V tomto štádiu sú štyri základné interakcie: ź gravitácia ź silná sila ź slabá sila ź elektromagnetická sila sú ešte neodlíšené, zmiešané v jednej univerzálnej sile.
V čase 10-32 sekundy bola len „pračastica“ X (bolo to silové pole, ktoré neobsahovalo ani najmenšiu čiastočku hmoty). V čase 10-31 sekundy vznikajú všetky ostatné častice hmoty: ź kvarky ź elektróny ź fotóny ź neutrína a ich antičastice.
         Vesmír v čase od 10-35 po 10-32 sekundy narástol od veľkosti atómového jadra do veľkosti jablka o priemere desať centimetrov. V čase 10-31 sekundy má rodiaci sa vesmír rozmery veľkého balóna. Existujúce častice spôsobujú zmeny hustoty, ktoré sa miestami prejavujú ako rozličné trhliny a nepravidelnosti. Z týchto mikroskopických trhlín oveľa neskoršie sa zrodili galaxie, hviezdy, planéty.
         Elementárne častice (stabilné sú len: protón, neutrón, elektrón, fotón) sú výtvorom hmotného poľa, ktoré sa rozkladajú v priestore, pričom R = 109 (miliarda) svetelných rokov a počet elementárnych častíc sa odhaduje na 2,6 . 1079 !
         Správanie elementárnych častíc je ovládané >organizátorskou silou < lebo: Vesmír je jedna obrovská myšlienka! Teilhard de Chardin napísal: „V každej častici, v každom atóme, v každej molekule a v každej bunke hmoty sa skrýva a koná, bez toho, že ba sme o tom vedeli, vševedúcnosť večného a všemohúcnosť nekonečného.

Preto: usilovať sa všade „vidieť neviditeľného“. V úctivom vnímaní a v tme viery hľadať jeho skrytú prítomnosť! A usilovať sa dosiahnuť od Boha doplnenie môjho poznania tým, že ho uctievam. Veď je napísané: Obeta chvály ma ctí. Lebo: „Sláva Božia je jasné poznanie spojené s chválou!“ (Gloria est clara notitio cum laude). Veru: „Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože všemohúci.“ (Zjav 15,3)

Atóm vodíka tvorí
Protón – tvorí stred atómu o hmotnosti ( m = 1,6 .10-24 g ) a má kladný elektrický náboj). Elektrón - ( m = 9,1 . 10-28g), pohybuje sa vo vzdialenosti 0,000 000 1 mm od protónu, a to rýchlosťou v = 2,1 . 106 m/sec.
Elektrón obieha okolo protónu vo vzdialenosti, aby elektrostatické priťahovanie sa rovnalo odstredivej sile. Elektróny obiehajú po dráhach s rôznou energiou, pričom atómové jadro tvorí stred. Atómy vodíka a hélia majú jednu dráhu, sodíkové atómy tri a uránové sedem.
         Medzi elementárnymi časticami sa rozprestiera nesmierne prázdno. Keby sa všetky atómy, tvoriace moje telo, mali priblížiť na dotyk, viac by ste ma nevideli. Nikto by ma viac nemohol pozorovať voľným okom: bol by som maličký ako prášok veľkosti sotva niekoľko tisícim milimetra.

1.2 Vek vesmíru
         V otázke názoru na pôvod vesmíru, jeho vek a na život, sa vykryštalizovali dve stanoviská:
                u idealistické (kreačné)
                u materialistické (evolučné).
         Materialistický pohľad na život a jeho vznik sa často chápe ako pohľad vedy, kým idealistický názor sa spája s náboženstvom, takže spomenutý konflikt sa týka vlastne vzťahu medzi vierou a vedou.
Náboženstvo a veda – či sa to niekomu páči, alebo nie – sú v komplementárnom vzťahu a odrážajú vzájomnú spojitosť ducha a hmoty.
 
Ř Náboženstvo: V modernejšie chápanom náboženstve Boh vystupuje ako bytosť, ktorá dáva celej realite zmysel. Prečo vznikol vesmír? Preto, aby umožnil život a prítomnosť človeka v ňom.
 
Ř Veda: Začiatok éry nášho vesmíru (pred asi 15 miliardami rokov) naozaj bol. Znie to neuveriteľne, ale máme na to najmenej troch svedkov:
  • Veľký tresk (Big bang), po ktorom dosiaľ existuje zvyškové žiarenie ( na úrovni 3 oK).
  • Rozpínanie vesmíru – neskoršie z tohto výbuchu sa zrodilo miliardy hviezd a hviezdnych sústav.
  • Prvotné hviezdy majú jednoduchú skladbu: asi 92% vodíka a zvyšok hélia.
         Neskoršie hviezdy, ako aj slnká a planéty už obsahujú všetky chemické prvky. Živý svet potrebuje pre svoju existenciu určitú materiálovú bázu. Sú to anorganické látky, ktoré sa mohli neskôr stať východiskom pre vznik organického sveta, ktorý už môže byť konkrétnym nosičom života.
 
Vedecký scenár:
  1. generovanie „svetla“,
  2. éra žiarenia skončila – nastalo oddelenie látky od poľa,
  3. vznik galaxii a hviezd,
  4. vznik slnečných sústav, v ktorých by bola možnosť rozvinutia života,
  5. oživenie neživej hmoty – teda proces prechodu z neživej do živej prírody,
  6. ak celú doterajšiu históriu vesmíru stotožníme s 24 hodinovým intervalom, potom môžeme konštatovať, že až v poslednej sekunde tohto intervalu, sa na zemi objavil človek – bytosť obdarená rozumom.
Kreacionizmus:
          V Starom zákone sa často, do úplných detailov, opisuje praktická činnosť Boha Stvoriteľa. Pre židovskú náboženskú filozofiu, je základným tvrdením téza a viera, že - sám Boh nadiktoval Mojžišovi – na vrchu Sinaj príslušné texty a preto nemôže byť ani najmenšia pochybnosť o tom, že všetko sa stalo tak, ako je napísané.
          Pravdepodobne jedným, na prvý pohľad najviac zjavným rozporom medzi Bibliou a vedou je vek vesmíru. Je to niekoľko miliárd rokov, ako hovorí veda, alebo iba niekoľko tisíc rokov, čo hovoria biblické údaje? Podľa Biblie, keď sa spočítajú generácie popisované v Starom zákone, prichádza sa k údaju 5765 rokov (židovský kalendár). Ale podľa vedeckých údajov je to 15 miliárd rokov.
          Tu však treba zdôrazniť pre objektívnosť, že použité údaje Starého zákona sa opierajú o text Starého zákona napísaného pred 3250 rokmi a teda namohli byť ovplyvnené neskoršími poznatkami vedy! Ale ostáva otázka, či počiatok vesmíru bol pred 5765 rokmi, alebo pred 15 miliardami rokov, ako hovorí veda.
          V prvom rade treba pochopiť pôvod biblického „kalendára“. Tento kalendár sa určil spočítaním generácií od Adama. Ale je tu ešte – 6 dní – pred stvorením Adama, ktoré sú veľmi dôležité. To znamená, že je tu obdobie 6 dní od stvorenia vesmíru po Adama a potom tisícročia od Adama po súčasnosť. Ranné židovské zdroje hovoria o kalendári skladajúcom sa z dvoch častí.
         V Deuteronómiu ( 32, 7 ) je napísané:
u „Rozpomeň sa na „dni“ minulého veku! u Porozumejte „rokom“ pokolenia a pokolenia!“
         Prvá veta znamená 6 dní stvorenia, druhá veta znamená čas od Adama do dnes.
Tu treba poznamenať:
Keďže od Boha pochádza nielen príroda , ale aj to, čo je napísané v Biblii!
Preto pravý zmysel Biblie pochopíme vtedy, keď je zhodný s faktami, ktoré sú dokázané vedou!

Prečo bolo tých 6 dní stvorenia vyňatých z kalendára?
         Bolo to preto, lebo čas v týchto 6 dňoch bol popisovaný veľmi zvláštne. Výraz „bol večer a bolo ráno“ je nezvyčajný spôsob popisovania času. Naproti tomu čas od Adama je popisovaný klasickou terminológiou tak, ako sme na to zvyknutí. Popis času v tých 6 dňoch je veľmi abstraktný, akoby z pohľadu niekoho, koho sa to netýka, alebo si to nemôže uvedomiť.
         Tých 6 dní je popísaných v 31 veršoch, ktoré sú podľa Talmudu napísané ako podobenstvo, ktoré má svoj text a podtext obsahuje v sebe skryté informácie. Tieto informácie sa však dajú zistiť bližším rozborom textu. Talmud opisuje slovo „tma“ (Gn 1, 2) ako čierny oheň, teda ako energiu, ktorá je taká silná, že ju nevidieť. Výraz v Gn 1,5 „a bol večer, a bolo ráno, (prvý) deň jeden“ po prvý krát popisuje pojem dňa. Zdalo by sa, že „večer“ bude znamenať západ a „ráno“ východ slnka. Avšak slnko sa po prvý raz opisuje až na 4. deň.
         Slovo „večer“ v hebrejčine znamená aj chaos, neporiadok. Preto doslovný význam výrazu „bol večer“ znamená „bol chaos“. Slovo „ráno“ má presne opačný význam. Keď slnko vychádza, predmety sú jasné, rozoznateľne usporiadané. Preto spomínaná pasáž „a bol večer, a bolo ráno“ znamená postupnosť od chaosu k usporiadanosti , k poriadku v kozme.
         Dôležité z týchto veršov je však to, že chcú poukázať na postupnosť usporiadanosti začínajúc chaotickou plazmou a končiac symfóniou života.

Stvorenie času
         Každý deň stvorenia je očíslovaný. Ale je rozdiel medzi číslovaním úvodného dňa s ostatnými. Gn 1,5 v hebrejčine hovorí: „A bol večer, a bolo ráno, deň jeden.“ Je tu použitá základná číslovka „jeden“. Nasledujúce dni sú číslované radovými číslovkami. „A bol večer, a bolo ráno, druhý deň, ... tretí deň, atď.“ Jedine úvodný deň je označený ako „deň jeden“. Nanešťastie mnohé preklady Biblie píšu „prvý deň“ Možno preto, aby to bolo zhodné s číslovaním ostatných dní, avšak tým sa stráca veľmi dôležité kozmické posolstvo. Je totiž veľký kvalitatívny rozdiel medzi výrazom „jeden“ a „prvý“. Výraz „jeden“ je absolútny, kým „prvý“ je porovnávajúci výraz. Toto zdôraznenie pojmu „jeden“ má v sebe obsiahnuté posolstvo, že na deň „jeden“ bol stvorený čas. A to sa presne zhoduje s tým, čo hovorí v Einstein v Teórii relativity o vzniku časopriestoru.
Spracované podľa materiálov:
Jean Guitton, Grichka a Igor Bogdanov: Boh a veda.
RNDR. J. Krempaský DrSc: Biblia a veda.
http://theology.home.sk/

 

1.3 A videl Boh, že je to dobré. . .
         Moderná veda o prírode nezvratne dokázala, že náš vesmír vznikal a rozvíjal sa na základe evolučného princípu a teda že všetky kreačné procesy, opísané v Biblii, treba chápať ako spontánne procesy vyprovokované jediným prvotným aktom – tzv. Veľkým výbuchom.
         Pri takejto interpretácii Boh na začiatku prostredníctvom jedinej silovej interakcie stimuloval prvotnú dynamiku a ustanovil presné „začiatočné „ podmienky. To všetko s jediným cieľom, aby sa v určitej etape vývojového procesu objavila vo vesmíre bytosť obdarená rozumom a slobodnou vôľou. Ak dnes vedeckými metódami analyzujeme celý vývoj nášho vesmíru, prichádzame k záveru, že uvedené začiatočné okolnosti, t.j. informácie zakódované do prahmoty, museli byť stanovené s nepredstaviteľnou presnosťou, ak sa mal vývoj uberať k stanovenému cieľu. Vývoj vesmíru od začiatku po súčasnosť je nepretržitá reťaz procesov, ktoré vyprodukovali fenomény spomínané v šesťdennom cykle v knihe Genezis. Pokúsime sa vyselektovať aspoň niekoľko z nich, po objasnení sa ktorých nám výrok: „A videl Boh, že je to dobré“ už vôbec nepripadá ako štylistické spestrenie textu, ale ako vyjadrenie skutočného uspokojenia nad tým, že všetko sa uberá správnym smerom za vopred stanovením cieľom. Možno proti takýmto úvahám namietnuť, že Boh mohol kedykoľvek „korigovať“ vesmírne procesy, keby zistil, že vývoj sa odchýlil od plánovanej dráhy. Je zaujímavé, že až na niekoľko málo doteraz ešte nevyjasnených epizód veda nepotvrdzuje, že by k takýmto externým korektúram skutočne došlo.

          Vieme, že PRVÝ DEŇ stvorenia sa týka svetla a jeho oddelenia od tmy. Podľa vedeckého scenára bol skutočne prvým fenoménom po Veľkom výbuchu vznik žiarenia a jeho oddelenie od látky. Ak by tento proces neprebehol dostatočne „presne“, mohlo by to úplne zvrátiť nasledujúci vývoj. Pri Veľkom výbuchu sa zrodil obrovský počet základných častíc nášho sveta a ich tzv. antičastíc. Ich zaujímavou vlastnosťou je to, že pri vzájomnej zrážke anihilujú, t.j. miznú z látkovej formy a vysielajú do okolia kvanty elektromagnetického žiarenia ( To je práve ono „svetlo“ spomínané v knihe Genezis. ) Pri generovaní vznikol rovnaký počet častíc ako antičastíc. Keby takýto stav aj zostal, všetka hmota by sa premenila na žiarenie a vesmír by natrvalo stratil šancu vyprodukovať život. Našťastie fyzikálne zákony (presnejšie fyzikálne konštanty) boli tak dobre naprogramované, že po spomínanej anihilácii z každej miliardy častíc sa nám jedna (!) zachovala pri „živote“. A to bolo dobré. Jednak preto, že tu vôbec niečo zostalo, ale hlavne preto, že ich nezostalo ani viac ani menej. V prvom prípade by v neskoršom veku vznikli príliš veľké slnká, ktoré by vyžiarili svoju energiu za veľmi krátky čas, v druhom prípade by to boli príliš malé útvary, takže by sa v nich nemohla zapáliť termojadrová reakcia, takže by vôbec nemohli svietiť. Ani v jednom ani v druhom prípade by sa svet nemohol stať domovom pre živé bytosti. A tak zisťujeme, že to, čo sa stalo v prvý deň stvorenia bolo skutočne dobré.

         Na „programe“ DRUHÉHO DŇA bolo „oddelenie vôd“. Na pôvodnej textácii uvedenej v knihe Genezis vidíme vplyv starších babylonských predstáv o oddelení „horných“ vôd (mračien) od „dolných“ (morí), avšak z hľadiska vedeckého scenára možno toto oddelenie chápať ako oddelenie vodíka (nie vody tá tu ešte vôbec nebola) od hélia a žiarenia. Toto oddelenie bolo z hľadiska ďalšej evolúcie vesmíru nesmierne dôležité a keby „perfektne“ neprebehlo, opäť by vesmír stratil šancu dosiahnuť veľkolepý cieľ. O čo tu išlo? Žiarenie predstavovalo pre elektricky nabité jadrá vodíka neprekonateľný tlak proti tendencii k zhlukovaniu, t.j. k vytvoreniu „suchej“ zeme. Keď však teplota vesmíru klesla na potrebnú hodnotu, všetky vodíkové jadrá si pribrali z okolia po jednom záporne nabitom elektróne (bolo ich tam presne toľko, koľko ich bolo treba na úplnú „neutralizáciu“). Ako elektricky neutrálne častice sa už stali neaktívne voči žiareniu (čo je v podstate elektrické pole, ktoré na neutrálnu časticu nepôsobí),oddelili sa od neho a tým sa otvorila cesta k zhlukovaniu (pôsobením gravitačnej sily) a k vzniku „suchej“ zeme. A to bolo dobré.

         V TREŤOM DNI stvoril Boh suchú zem a rastlinstvo. Keby sme chceli dosiahnúť skutočný súlad medzi týmto tvrdením a vedeckým pohľadom, povedali by sme, že v tretej etape sa vytvorili reálne podmienky pre vznik suchej zeme a rastlinstva. Už v roku 1900 známy fyzik Jeans ukázal, že galaxie ako potenciálne nosiče suchej zeme nevznikajú náhodne, ale celkom zákonite a ich veľkosť závisí od mnohých parametrov. S ohľadom na ďalší vývoj zas musíme konštatovať, že vzácnou súhrou všetkých určujúcich parametrov vznikli také (resp. aj také) galaxie ktoré okrem iného aj svojou vhodnou rotáciou pripravili vznik takých slnečných sústav, aké sú potrebné pre život. A toto bolo dobré!

         Hlavnou udalosťou ŠTVRTÉHO DŇA bolo stvorenie Slnka. Keďže sa tu súčasne spomína aj stvorenie mesiaca, máme takmer istotu, že je tu reč o vzniku našej slnečnej sústavy. V tejto etape vývoj smerom k oživeniu a k človeku opäť „visel na tenkom vlásku“. Dnes už prakticky nikto nepochybuje o tom, že zo všetkých možných alternatív život a človek potrebujú pre svoju existenciu presne takú lokalitu, aká sa tu vytvorila, t.j. Slnko vhodnej veľkosti (aby nielen svietilo, ale aby svietilo aj dostatočne dlho, aby sa stačili pripraviť podmienky pre život), vhodnú planétu (každá iná veľkosť a zloženie Zeme by životu na báze uhlíka – a iný asi nie je možný – nevyhovovali) a dokonca aj Mesiac a to nie hocijaký. Keby bol väčší ako je, suchá zem by sa pri prílive zalievala a keby bol menší ako je, nestačil by stabilizovať zemskú os, takže Zem by sa nebezpečne kolísala. Najhlavnejšie je však to , že – ako sa nám to dnes javí – samotný vznik slnečnej sústavy je produkt obrovskej náhody. Môžeme uvažovať o tom, či popud k jej vzniku pochádza priamo od Tvorcu, alebo či všetko bolo už od začiatku tak naaranžované, že existovala nenulová pravdepodobnosť vzniku slnečnej sústavy v mnohotvárnom vývojovom procese. Už či to bolo tak alebo onak, v každom prípade by sme ako hypotetický pozorovatelia v tejto etape zajasali, že konečne je tu slnečná sústava. Preto to bolo dobré.

         V PIATOM DNI Boh stvoril rôzne druhy vtáctva a vodného zvieratstva. Vyzbrojení poznatkami súčasnej vedy musíme túto tézu chápať tak, že Boh zabezpečil vznik veľkého množstva rozličných druhov zvierat, avšak nie priamym stvoriteľským aktom, ale obdivuhodným spôsobom na základe evolučného princípu. Použijúc súčasne často používaný spôsob vyjadrovania by sme mohli povedať, že Boh prenechal kompetenciu nových druhov samotnému živému tvorstvu.
         Všetky informácie o stavbe jednotlivcov daného druhu sú zakódované v univerzálnych „génoch“, spoločných pre celý živý svet (vrátane človeka), čím je zabezpečená relatívna stabilita daného druhu. Vhodná súhra základných vlastností fyzikálneho a chemického sveta spôsobila, že po začiatočných primitívnych spôsoboch uchovávania informácie sa vyselektoval génový mechanizmus ako univerzálny a dokonalý variant. V piatom dni stvorenia sa už zrejme naplno rozvinul. Boh videl, že to funguje a „bolo to dobré“.

          Nadišiel ŠIESTY DEŇ stvorenia, keď sa život rozšíril o suchozemské zvieratá a človeka. Veda zatiaľ nie je schopná rozriešiť problém, či človek v celej svojej komplexnosti (vrátane „duše“) je tiež produktom vývoja, alebo nie. Analýzou príslušných textov v knihe Genezis možno prísť k pravdepodobnému uzáveru, že telesná „schránka“ človeka mohla vzniknúť vývojom („Boh stvoril človeka z hliny ...“), ale na to, aby nadobudol aj duchovnú sféru, bol potrebný priamy zásah Stvoriteľa ( ..“ a vdýchol do jeho nozdier dych života“). Dôležité bolo, že sa tu človek naozaj objavil a to „bolo dobré“, pretože to bolo v pláne.
         Napokon sa môžeme pristaviť pri poslednom „zhodnotení“ celého kreačného procesu:
„A videl Boh, že je to veľmi dobré.“
         Lebo sa uskutočnilo veľkolepé dielo, korunované prítomnosťou „inteligentného pozorovateľa“ vo vesmíre, ktorý sa mohol slobodne rozhodnúť, či bude „slúžiť svojmu Stvoriteľovi, alebo nie“. Ale to je už iná kapitola.
RNDr. Július Krempaský DrSc.
www.biblicke-uvahy.szm.sk,